utorok 26. septembra 2017

Vďačná chvíľka: Boh medzi hrncami

Radostný deň vám želám, priatelia!

Je utorok a teda najvyšší čas prispieť svojou "vďačnou chvíľkou". Cez leto som si už myslela, že ostanem pri pláne písať vždy v pondelok (alebo dokonca v nedeľu) o uplynulom týždni. Ale zdá sa, že mi to nijako nevychádza a môžem byť rada, ak stihnem utorok. Tak sa teda vrátim k tradícii Vďačných utorkov (ktoré som takisto často v utorok nestíhala).  No... dosť bolo rečí, poďme si ukázať, za aké dary som bola vďačná v minulom týždni.


Stále som vďačná za moje pravidelné "večerné chvíľky". Stíšiť sa, ideálne odísť do ticha a zažať sviečku, naladiť sa na stretnutie s Najvyyšším. Uznať Jeho veľkosť, slávu, moc... a poďakovať za všetky veci, ktorými ma dnes obdaroval. Pospomínať si na konkrétne dary a darčeky, prípadne spomenúť aj také, ktoré dostávam už dlhodobo, no pri nejakej príležitosti mi práve dnes prišli na myseľ. A spýtať sa svojho svedomia, čo mi dnes vyčíta. Prosiť o odpustenie a nápravu.

Trochu o ten čas bojujem. Nie vždy sa mi podarí nájsť si čas a priestor, venovať modlitbe patričnú pozornosť. Niekedy deň utečie prirýchlo a ja už som priveľmi unavená a viem, že budík zazvoní príliš skoro... Tak aspoň malá chvíľka pri posteli, vziať pero do ruky, alebo aspoň v mysli poďakovať za tých niekoľko vecí, na ktoré si polospiaca ešte spomeniem.

Aj za tieto chvíľky som vďačná. Pretože viem, ako veľmi pomáhajú mojej niekedy unavenej duši vnímať, že je milovaná a s dôverou sa uložiť do náručia nežného Ocka. A "zajtra" zase s odhodlaním (až takmer nadšením) vstať do nového dňa.

19. septembra 2017

20. septembra 2017

Som vďačná za knihu Ann Voskampovej Cestou zlomenosti. Za myšlienky, ktoré mi z knihy skáču priamo do srdca .. a ktoré často končia v mojim modlitebnom denníku / denníku vďačnosti. (Budem sa o ne postupne deliť aj s vami.)

Napríklad o tom, že keď sa cítime zlomení (alebo možno rozlámaní na drobné kúsky), keď sa nám vidí, že náš život je nanič a my sami sa ani trochu necítime byť hodní Božej lásky a dôvery... Práve vtedy môžeme prežívať Božiu lásku, ktorou chce obviazať naše rany. Že "keď je srdce zlomené, či sa nedostane láska ľahšie dnu?" Že Ježiť prišiel práve preto na svet, aby nechal svoje srdce doslova prebodnúť - aby sme sa my všetci mohli sýtiť jeho láskou a čerpať ŽIVOT.

A napokon - My sami sa môžeme stať DARom pre druhých. Jeho darom. Dávať A Radovať sa. Dávať s radsoťou. Dávať A dostať Radosť.

Pretože "Dávať je blaženejšie ako dostávať" (Sk 20, 35). Sama to cítim už dlho. Chcem byť darom. Túžim priniesť dar. Tak veľmi by som chcela každý deň prinášať bratom sa sestrám (známym i neznámym) to svetlo, radosť, úsmev, aspoň kúsok šťastia, Život, ktorý môže cezo mňa prúdiť ak som v spojení s Prameňom. A som vďačná za každú možnosť, kedy môžem byť ja darom pre druhého človeka / druhých ľudí.

20. - 22. septembra 2017

Napríklad tento týždeň som veľa času prežívala v kuchyni domova seniorov. Vždy po obede (počas obeda) treba spracovať obrovské kopy riadu. Vyhodiť zbytky, opláchnuť, vložiť do umývačky... a potom zase vyložiť, utrieť, odložiť. Naložiť nový riad, čo sa nezmestí umyť ručne... a tak ďalej stále dokola. V prvý deň ma prekvapilo, keď som si po zdvihnutí, opláchnutí a odložení už neviemkoľkého taniera uvedomila, že ma bolí ľavá ruka. Nuž, záťaž (pohyb) na ktorú nebola zvyknutá.

Ale zároveň som vždy mala radosť v srdci. Práca, ktorá má zmysel. Pomoc. Ochota. Láska. Služba. Lámať sa a dávať. Bola som práve tam, kde som mala byť a smela som byť nápomocná. Bolo to ako tanec. Tanec medzi hrncami. V rytme a s radosťou.

Pondelok 18. 9. 2017

V pondelok sme sa po práci vybrali na cintorín. Odkladám tú návštevu už nehorázne dlho. Z rôznych (objektívnych i subjektívnych dôvodov). Ale konečne sme tam boli. Priniesli sme babičke trochu krásy. S vďakou som spomínala, čo všetko som od nej dostala, čo ma naučila, aké svedectvo života (a práce, a tvorivosti, a modlitby...) mi zanechala. Chvíľka modlitby... a veľa gaštanov, ktoré musíme každý rok vyzbierať priamo z hrobu a okolia. Tentoraz som ich nenechala uschnúť (ani zhniť) a ešte v ten večer som sa pustila do tvorenia. (Výsledok ste mohli vidieť napr. TU.)

Som vďačná za spomienky, za moju babičku, za tichú chvíľku pri hrobe, za kúsok krásy, za spoločenstvo rodiny (živých i spolu s tými, čo nás už predišli do večnosti). Som vďačná za tvorivú chvíľku doma pri stole. Za radosť z tvorenia. Za odpočinok pri tvorivej činnosti. Za krásu, ktorá takto môže vzniknúť. Za jesennú krásu na balkóne. Za odkvitajúce, ale stále krásne kvety. Za čas, za kolobeh času, stálu zmenu, za plody leta i jesene. Za vlhké počasie, ktoré prinieslo úľavu alergikom. ...






Som vďačná aj za tieto naše stretnutia, ktoré ma vždy donútia zamyslieť sa nad uplynulým týždňom, vzdať vďaky, pripomenúť si, čo som prežívala a čo som sa naučila. Aby som nezabudla. Aby sa moje srdce plnilo vďačnosťou a aby som sa vždy znovu vracala na tú Cestu, ktorú som si vybrala. Aby som sa stále usilovnejšie dostávala bližšie a bližšie k Cieľu.

A ďakujem aj vám a za vás, milí moji čitatelia. A prosím - nech je aj vaše srdce stále viac naplnené radosťou, vďačnosťou a vedomím, že na vás Niekomu záleží. A že aj vy môžete byť DARom pre iných.

piatok 22. septembra 2017

(Drôtená) jeseň na balkóne



Dnes je prvý jesenný deň. A ja už mám (výnimočne) tiež na balkóne "jeseň". Drôtenú a gaštankovú. A trošku kukuricovú. - Našla som jednu zabudnutú vysušenú kukuricu v špajzke, tak putovala na balkón - ako dekorácia a prípadne krmivo pre hladné vtáctvo.

nedeľa 17. septembra 2017

Nová Ann Voskampová - už o týždeň!



Radostný deň vám želám!
Chcem sa dnes s vami podeliť o jednu radosť, na ktorú som sa tešila už veľmi dlho.

Odkedy vyšla nová kniha Ann Voskampovej The Broken Way, nevedela som sa dočkať jej slovenského vydania. A teraz som sa dočkala!

Už o týždeň (21. 9.) bude kniha kompletne pripravená, aby sa rozbehla k svojim slovenským čitateľom! Objednávať môžete už dnes (dokonca s 20% zľavou v predpredaji) na www.kumran.sk/...cestou-zlomenosti.html. Ja už mám vyplnenú (a zaplatenú) objednávku a teraz nedočkavo očami posúvam kalendár, a pomaly už vyzerám poštárku, kedy mi prinesie vytúžený balíček. 

streda 13. septembra 2017

13. september - výročie 5. zjavenia vo Fatime (+kaplnka Na vŕšku pri Kostolišti)



Radostný deň vám želám!

Už zase je trinásteho dňa v mesiaci (13. septembra) a tak vám aj dnes prinášam niekoľko slov o zjaveniach Panny Márie vo Fatime. Presne pred 100 rokmi (13. septembra 1917) sa krásna "Senhora" ukázala po piaty (predposledný) raz. Deti sa museli na Cova da Iria, kde k zjaveniam prichádzalo, doslova predierať cez zástup zhromaždených ľudí. Bez pomoci niektorých ochotných mužov by sa im to azda ani nepodarilo. Každý ich zastavoval, každý sa ich chcel dotknúť, ťahali ich za šaty, volali z múrov a stromov, kam sa vyšplhali, aby malých vizionárov aspoň videli, ak sa nevedeli dostať k nim bližšie. Prosby sa rinuli zo všetkých strán. Mnohí ľudia úpenlivo prosili o modlitbu. Za uzdravenie zo zlej choroby, za návrat muža, či syna z vojny, za obrátenie blízkych... Lucia, keď opisuje tieto udalosti, zamýšľa sa nad tým, ako sa asi mohol cítiť Ježiš, keď ho toľkí núdzni prosili o uzdravenie a pomoc, keď sa musel predierať zástupom, a aké to asi v jeho časoch bolo. Veď oni (Lucia, Hyacinta a František) sú len úbohé deti, ktoré videli Ježišovu Matku a takto sa k nim ľudia správajú.

Nakoniec sa však dostali až k dubu, na ktorý prichádzala "Senhora" a začali sa modliť ruženec. "Krátko nato sme zbadali odraz svetla a Pannu Máriu v korune duba," píše sestra Lucia vo svojich spomienkach. Mária im povedala: "Modlite sa ďalej ruženec, aby ste vyprosili koniec vojny."

A toto posolstvo by som si chcela vziať aj ja pre celý nasledujúci mesiac. Modliť sa. Veľa sa modliť, najmä modlitbu sv. ruženca. Aby sme vyprosili pokoj vo svete, v Európe, v našej krajine a predovšetkým v ľudských srdciach. Aj v srdciach tých, ktorý ubližujú bezbranným. Myslím na obete rôznych útokov, útokov fyzických, ale aj útokov na morálku a svedomie ľudí. Chcem sa modliť za pokoj zbraní, ale aj pokoj v médiách, v správe vecí verejných, pokoj v našich školách, na našich pracoviskách, našich uliciach, a predovšetkým pokoj v našich rodinách. Nech všade zavládne Boží pokoj a radosť. Amen.

Kaplnka "Na vřšku"



Ako každý mesiac, aj dnes vám chcem ukázať miesto, kde si môžete uctiť Pannu Máriu Fatimskú. Tentoraz je to kaplnka "Na vŕšku" pri ceste z Kostolišťa do Gajar (GPS N 48° 27.079 E 016° 57.772).

"Kaplnku nechal postaviť lesník Ladislav Repiský, ktorý býval v neďalekej hájovni. Dôvodom bola vďaka za prežitie druhej svetovej vojny. Ale aj neskoršia poľovačka, pri ktorej bol postrelený obyvateľ Gajár.

S plánovaním kaplnky sa začalo v roku 1947, keď prebiehala korešpondencia medzi L. Repiským a kostolišťským rodákom Martinom Benkom, ktorý sa podieľal na návrhu stavby. Benka namaľoval obraz fatimského zjavenia na oltár kaplnky, zároveň vytvoril návrh stavby, podľa ktorého bola kaplnka postavená. Projekt na základe jeho návrhu spracoval Rudolf Hnátay z Gajár.

Benka vytvoril návrh do najmenších detailov. Navrhol samotnú stavbu, ale aj interiér vrátane vybavenia, farebnosti a tvaru okien. Navrhol tiež kríž na strechu kaplnky, ale aj skladbu kvetov, kríkov a stromov na vŕšku a v okolí kaplnky. Nie všetky prvky sa zrealizovali podľa plánu, kaplnka dnes oproti plánom pôsobí strohejším dojmom. (...)

O kaplnku sa starali a dodnes sa starajú príbuzní L. Repiského. Kaplnka sa využíva minimálne. Pôvodný obraz preniesli do kostola v Kostolišti, v súčasnosti sa v kaplnke nachádza jeho kópia."

(Text prevzatý z Malackých pohľadov, autor: Martin Macejka)


Pohľad cez otvorené, ale zamrežované okienko



Oltárny obraz namaľoval národný umelec Martin Benka


Keď sme sa sem vybrali, podľa informácie, že kaplnka sa využíva minimálne, som veľa neočakávala. Ale je to naozaj krásne malebné miestečko ("uprostred ničoho"). Po chvíľke hľadania sme uvideli len kúsok od cesty maličkú kaplnku na malom guľatom vŕšku obrastenom brečtanom. Na priečelí nás vítal nápis "Ku cti Panny Márie Fatimskej" a cez zasklené dvere sme sa mohli dosýta vynadívať na interiér kaplnky. Oltárny obraz, ktorý je kópiou originálneho obrazu Panny Márie Fatimskej od majstra Martina Benku, i sošku Panny Márie Fatimskej. Vnútro kaplnky bolo husto ozdobené čerstvými (aj umelými) kvetmi. Ak sa aj kaplnka nevyužíva veľmi často, určite sa o ňu veľmi dobre a s láskou starajú.

Neskôr sa nám dokonca podarilo otvoriť zasklené okienko, takže pri modlitbe sme sa mohli dívať na oltár priamo, bez svetelných odrazov zvonka.





Želám vám pokojné dni naplnené radosťou a láskou.


utorok 12. septembra 2017

Vďačná chvíľka: Zjesenieva sa.

Želám vám všetkým radostný deň!

Prázdniny sa skončili a s nimi aj náš projekt Vďačné leto (vyhlásenie výsledkov a hlavne víťazov nájdete v tomto článku na mojakomunita.sk).

Môžem povedať, že sa mi to páčilo. Každý deň som bola prinútená uvedomiť si množstvo darov, ktorými som obdarovaná, a tiež darov, ktorými Prozreteľnosť obdarúva iných aj skrze mňa. Každý deň som si "musela" nájsť chvíľku, aby som si sadla s farbičkami (alebo fixkou, či ceruzkou) v ruke a chvíľku spracúvala uplynulý deň - nie rozumom a slovami, ale tvarmi, farbami, pohybmi ruky a predstavami oka.

Bola to zaujímavá skúsenosť. Ale zároveň som, hlavne ku koncu prázdnin, cítila už akúsi únavu. Každý deň. Niekedy mi to bolo príliš často. Akoby som sa za niečím naháňala. A tak som rozmýšľala, čo ďalej? Ako pokračovať v dobrom zvyku tak, aby mi bol naďalej pomocou, ale nie zbytočnou záťažou?

Medzitým som natrafila na projekt #52doodles (Viac v tomto článku od Iris) a zaujal ma. V skratke ide o to, nakresliť nejaký obrázok (doslovne "čmáraninu") každý týždeň. Myslím, že tieto dve myšlienky spojím a pokúsim sa zachytiť do obrázku dary, za ktoré som vďačná, vždy aspoň raz do týždňa. Modlitebný denník vďačnosti si píšem naďalej každý deň, ako som o tom písala v minulom článku, a ak sa mi bude chcieť, rozhodne si nezakážem vziať do ruky nástroje na kreslenie (alebo fotiacu krabičku), aby som niektoré z darov zachytila obrázkom. Ale "povinnosťou" bude (aspoň) jeden obrázok každý týždeň. A aby som to nemohla flákať, každý týždeň vám svoj obrázok (alebo možno obrázky) ukážem.

A čo som prežívala v prvom septembrovom (školskom) týždni? Nech sa páči:


Ústrednou témou, ktorá sa niesla celým týždňom, bola informácia o jednom definitívnom konci. Hoci tá správa už nebola veľmi aktuálna, potrebovala som ju spracovávať dlhšie. Spracúvala som spomienky, rôzne myšlienky a pocity, potrebovala som dokončiť, čo som považovala za dôležité.

A som vďačná.

Som vďačná za samotný život a dušu, ktorej sa to týka. Že som ho smela spoznať. A za úlohu, ktorú som azda zohrala v jeho živote (a on v mojom). Za to, čo som pre neho smela urobiť, čo sme spolu prežili, o čom sme sa rozprávali, kde sme boli... za modlitby, ktoré som mu darovala, za čas, čo som s ním strávila... za milosť odpustkov, za možnosť aj teraz prosiť o jeho večnú radosť, za príležitosť prinášať obetu sv. omše, za čas na tichú adoráciu... i za útechu a znamenie, že som snáď svoju úlohu splnila. Že som urobila, čo som mala urobiť. A túto etapu svojho života môžem uzavrieť. Cítim pokoj. Zmierenie. Slobodu. Radosť. Aj za to som vďačná.

Našli sme prvé jesienky (šafrán). Jeseň sa už naozaj blíži.

Ďakujem tiež za nové začiatky (ktoré som už trochu spomínala minule). Za novú cestu s novými ľuďmi. Za nové úlohy, nové výzvy a zároveň pokoj a pohodu a príjemné kľudné prostredie. Istotu, že ak ostanem v spojení s Ním, budú sa (aj cezo mňa) diať zázraky. Že stačí byť (byť taká, aká som, byť spojená s večným zdrojom Života) a budem dávať to, čo mám. Že môžem premieňať životy tých, ku ktorým som poslaná. Že aj pre mňa (snáď) platí:

"Až pôjdu vyprahnutým údolím, premenia ho na prameň, lebo ranný dážď ho odeje požehnaním." (Žalm 84, 7)


Ďakujem za večerné chvíľky modlitby. V tichu, v spoločenstve s Ním. Ďakujem za to trpezlivé a vytrvalé volanie. I za čas a spôsob, ktorý som si nakoniec našla. A prosím o silu, aby som nikdy neprestala. Aby som sa živila Jeho prítomnosťou a Jeho Slovom každý deň. Aby som rástla v Jeho Láske. Aby som sa s Ním spájala stále viac. Aby som tak čerpala silu a ochotu "všetko robiť na Božiu slávu." Aby som sa mohla "ustavične radovať", aby som sa vedela "bez prestania modliť" a aby som "pri všetkom vzdávala vďaky" (1Sol 5,16-18)...

Vzduch presýtený vôňou borovíc (a agátov).

Vďaka aj za kúsok poriadku v byte (a za nájdené kľúče, ktoré som nevedela nájsť už niekoľko mesiacov). Za jednu dušičku, ktorá je azda na poriadku (tam kde má byť a kde je to pre ňu dobré), aj keď sa teraz nemôžeme stretávať. A za všetky duše (ľudí), ktorých stretávam na ceste životom a ktorým vždy môžem poslúžiť modlitbou (aj keby som nič iné pre nich nemohla urobiť).

Som vďačná za sobotný výlet s mojim drahým. Za kaplnku Panny Márie Fatimskej, ktorú sme navštívili (ukážem vám viac v samostatnom článku - link). Za radosť a krásu a vzduch presýtený vôňou borovíc... a za spoločnú modlitbu pri našej Matke. Za radosť zo stretnutí. ... a za veľa, veľa ďalších vecí, ktoré sem už nenapíšem, aj keď v srdci im patrí dôležité miesto.

Kaplnka na vŕšku.

Ďakujem aj vám a za vás, moji milí návštevníci tohto blogu. Nech vás Pán žehná a ukáže vám radosť, ktorá nikdy nekončí, ale natrvalo naplní vaše srdcia.


pondelok 4. septembra 2017

Vďačné leto: Niečo sa končí a niečo nové začína.

Niečo sa končí a niečo nové začína. Túto vetu som žila počas uplynulého týždňa vo viacerých rovinách. Jednak to bol posledný prázdninový týždeň. Skončil sa august a začal september. Zbierali sme posledné (3) obrázky do projektu Vďačné leto a už som uvažovala nad tým, ako budem pokračovať v hľadaní Božích darov počas školského roka. Končia sa dni voľna pre školákov a začínajú sa trochu iné povinnosti aj ich rodičom. A okrem toho ma neplánovane prekvapili aj niektoré ďalšie konce a s tým súvisiace nové začiatky. O niektorých vám sem napíšem, iné sú priveľmi osobné.

Ale teraz sa už môžete zapozerať do mojich obrázkov:

Pondelok, 28. 9.
Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...