Už je to niekoľko rokov, čom sa mi dostala do ruky knižka Jula Satinského Chlapci z Dunajskej ulice.
Vzala som si ju na dovolenku ako ľahké čítanie po večeroch. Tušila som, že ma zaujme, ale nečakala som, že ma pohltí úplne. Veru, po prečítaní niekoľkých kapitol vo mne stále pevnejšie dozrievala chuť tiež spísať nejaké spomienky zo svojho detstva v Bratislave, aká vtedy bola. Len tak, pre seba a svojich blízkych. Síce moje detstvo nebolo až TAK dávno, ako detstvo Jula Satinského, ledva štvrťstoročie, ale tiež to bol svet celkom iný než v akom vyrastajú naše deti teraz.
Hneď som si začala do zošitka spisovať témy na ktoré by sa dalo spomínať. Ale samotné písanie spomienok muselo počkať, kým sa dostanem k počítaču.
A poznáte to, keď už je človek doma obklopený svojimi zvyčajnými povinnosťami a záujmami, na podobné plány akosi nezvyšuje čas. A tak ich odkladá na neskôr a neskôr, a ešte neskôr... Až pomaly, pomaličky, ako sa hovorí: Zíde z očí, zíde z mysle. Na svoj úmysel som si dlhý čas ani nespomenula.
Až nedávno. Dostala sa mi do ruky kniha Kroniky od Boba Dylana. Niekoľko večerov som sa ponárala do rozprávania tohto umelca. A jeho život rovnako ako jeho piesne na mňa pôsobili. Až raz, krátko po jeho koncerte v Bratislavskej Inchebe sa tvorivá energia nahromadila natoľko, že zobudila starú túžbu a ja som si založila tento blog.
Prvých pár zachytených spomienok tu už je, ďalšie dúfam postupne pribudnú. A či ich aj bude niekto chcieť čítať - kto vie? To musíte posúdiť vy, návštevníci. :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Ďakujem za vaše milé slová. A želám radostný deň!